Kniha je akýmsi odtlačkom spisovateľovej duše, pretože na svojich stránkach otvára čitateľom prúd svojich myšlienok a literárneho umu. Je to práve kniha, ktorá pozýva čitateľov na cestu za myšlienkami, krásou, príbehom, zamyslením aj tichým pocitom neurčitej radosti z prečítania krásneho literárneho diela. Kniha je spojovacím mostom medzi spisovateľom a jeho čitateľom. Tento most je vystavaný na spisovateľovej túžbe po zdieľaní svojich myšlienok a na čitateľovej túžbe po duševnom obohatení a tiež z čistej radosti z čítania.

Avšak, než je možné knihu zhmotniť do prejaveného sveta, na prvom mieste je spisovateľova IDEA; teda prvotný bod, od ktorého sa človek otvára vlastnému tvorivému úsiliu a tvorivému potenciálu. Spisovateľ musí vedieť o čom chce písať, akým literárnym štýlom a čo bude výslednicou jeho tvorivého úsilia.

Ako maliar potrebuje skicu na načrtnutie budúceho obrazu a ako budúca stavba potrebuje vyprojektovanie, rovnako tak aj spisovateľ potrebuje akúsi osnovu, ktorou pokladá základy svojmu budúcemu dielu.

A rovnako ako maliar zhmotňuje svoju predstavu na plátno svojej tvorivej mysle nanášaním farebných odtieňov svojej kreativity, alebo ako murár prikladá tehlu k tehle a tesnáva ju maltou svojho úsilia; rovnako aj spisovateľ vo svojom tvorivom zápale postupuje od prvotnej myšlienky cez osnovu k otesávaniu jednotlivých slov, ktoré združuje do viet a vety umne skladá do jednotlivých myšlienok, do celej tej výslednej literárnej symfónie ľudského ducha.

Spisovateľ, maliar, hudobník, sochár atď; tí všetci postupujú rovnako. Nezáleží na tom, čo je predmetom ľudského génia. Každý človek má svoj nástroj prostredníctvom, ktorého je schopný zhmotňovať svoju ideu. Je na mieste sa tiež opýtať, odkiaľ sa táto idea berie? Bola vytvorená autorom alebo existovala už od večnosti a autor si ju iba prisvojil svojim vnútorným vnímaním a dal ju podobu knihy svojim talentom a literárnym umom? Nech je to akokoľvek, každá idea vnášaná do tohto sveta pozdvihuje človeka do vyšších stavov bytia. Idea tak korunuje človečenstvo vyšším stupňom jeho tvorivosti a vnímania. Dochádza tým k vývoju ľudského potenciálu. A to je prínosom väčšiny kníh.

Na knihách je pozoruhodné aj to, že text je nositeľom spisovateľovho vedomia. Čitateľ sa tak dostáva do oceánu autorovho individuálneho vedomia a jeho vplyvu. Preto zostáva na čitateľovi, aké vibrácie je schopný uniesť a akými sa chce nechať ovplyvniť. Každý čitateľ si vyberá intuitívne na základe známeho hermetického zákona vibrácií.

Napísať knihu nie je ťažké, čo je však oveľa ťažšie je to, dať ju večnosť a večnosť sa dosahuje jedine múdrosťou Ducha. Nič iné nad túto múdrosť už nie je.

Sú knihy dobré a sú knihy zlé. Už Arthur Schopenhauer kedysi napísal:

"Všetka bieda dnešnej literatúry má svoje korene v tom, že sa píšu knihy, aby sa zarábali peniaze. Každý, kto potrebuje peniaze, si sadne a napíše knihu a verejnosť ich tak hlúpa, že ju kupuje. Vedľajším následkom toho, je skaza jazyka." (SCHOPENHAUER, Arthur a Josef STRNADEL.Spisovateľom a čitateľom. Olomouc: Votobia, 1995, s. 8. Malé diela, 20. ISBN 8085885662.)

Len vtedy, keď sa nepíše pre peniaze, ale pre vec, pre ideu, len vtedy sa môže dospieť k výnimočnej a trvalej hodnote literárnych diel. Preto prajem všetkým budúcim spisovateľom, aby nikdy nepísali pre peniaze, ale vždy len pre ideu, pre ich zápal pre vec a tiež pre lásku k jazyku. Len vtedy budú schopní dotknúť sa nebies literárneho tvorivého génia. A len vtedy sa kniha stane žijúcou po celú večnosť.

Autor článku: Zdeněk Vlha